„Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme...“ Stávame sa nimi vo sviatosti krstu, sviatosti, ktorá je tiež nazývaná „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tit 3,5). Krst teda pre nás neznamená len dávnu udalosť, ktorú si aj tak väčšina z nás nepamätá. Sviatosťou krstu sa neustále otvárame prameňom Božej milosti, ktoré chcú vyvierať a prúdiť do nášho vnútra a neustále nás pretvárať a obnovovať.
            Jeden kňaz spomína príhodu, ktorá sa odohrala v čase, keď ešte nebol kňazom, keď na svoje vysvätenie ešte len čakal: „Pán farár zo Žakoviec ma poprosil, aby som šiel do susednej dediny a odviezol do nemocnice jedného chorého človeka. Aby som tam trafil, vzal som si na pomoc jedného z bezdomovcov, volali ho „Pirát“. Bol to človek, ktorý zo svojich 33 rokov života si 13 odsedel vo väzení a nad ktorým už mnohí „zlomili palicu“. Vychovala ho ulica a jeho rodičia umreli na následky alkoholizmu.
            Keď sme prišli do domu chorého človeka, naskytol sa mi žalostný pohľad. Nikdy som nikoho nevidel bývať v takýchto hrozných pomeroch. Býval sám, nevládal chodiť. Manželka mu zomrela a deti nemali. Do domu mu cez deravú strechu pršalo a žil len z toho, čo mu suseda nosila každý druhý deň – niekoľko buchiet, liter mlieka a cigarety. V dome boli blchy, ploštice a hrozne to tam zapáchalo. Takmer som plakal, keď som si uvedomil, že tento človek žije v dedine, kde sa 80% ľudí hlási ku kresťanstvu. Bolo mi zle zo seba samého, pýtal som sa, aké kresťanstvo to vlastne žijem. Ten chorý človek mi ukázal nohu. Keď som dal dolu ponožku, ktorá tam musela byť veľmi dlho, videl som prsty celé čierne, začínali mu odhnívať a veľmi ho to bolelo. Keď sme ho chceli naložiť do auta, Pirát ho zobral na ruky a odniesol ho. Neštítil sa toho, že smrdí, že má možno blchy. Keď sme prišli do nemocnice, nikto si nás nevšimol, nikto pre nás nemal čas. Nebol som ešte kňazom, a tak ma nikto nepoznal. Až keď sme stretli jedného známeho lekára, ten sa na chorého pozrel a hneď zavolal na oddelenie, aby nás prijali. Ako sme na oddelenie vstupovali, zdravotné sestry nás dôrazne upozornili: „Ale my ho kúpať nebudeme!“ A Pirát na to odpovedal: „To nič, my ho okúpeme!“ Nikdy predtým sme to nerobili, ale s veľkou citlivosťou sme ho umyli a pripravili. Keď to videl, vytiahol z vrecka svojich posledných 500 korún a podával ich Pirátovi so slovami: „Tu máš, vezmi si, zaslúžite si to!“ Pirát mu na to odpovedal: „Nie, dedo, radšej sa za nás pomodlite!“ Ešte asi týždeň som tomu človeku prinášal sväté prijímanie, kým nezomrel.
            A tie sestry na oddelení, ktoré tak ohŕňali nosmi nad týmto zapáchajúcim chorým človekom, ako som neskôr ako kňaz zistil, sú „dobré katolíčky“. Chodievajú pekne každú nedeľu na svätú omšu a sväté prijímanie. Ale keď mali vidieť v druhom človeka trpiaceho Krista, toho neboli schopné.“
            Vidieť v druhom človeku Ježiša – toto je krst! Mať otvorené oči a neuzavrieť sa do nášho kresťanského geta! Celý život stavať na krstnej milosti, ktorú sme kedysi dávno dostali. Kým toto nezmeníme, svet nám veriť nebude! Vyprosujme si milosť byť skutočnými kresťanmi, pravými nasledovníkmi Ježiša, ktorý sa skláňal práve nad tými najbiednejšími!

                                                           Prežívajme svoj krst ako ponorenie, ktoré stále trvá.
                                                                                                                                 brat Efraim

                                                                                                             (zdroj: časopis Nahlas)